História

Stredné Poiplie, ktorého súčasť tvorí i územie Veľkých Zlievec, poskytovalo už vo vzdialenejšej minulosti vhodné podmienky pre usadenie sa obyvateľstva. Svedčia o tom i archeologické vykopávky zo susedných Malých Zlievec, s ktorými zdieľali v minulosti spoločný osud. Toto územie sa nachádzalo v blízkosti dôležitej starej cesty, ktorá viedla Poiplím do Potisia a Podunajskej nížiny. Táto obchodná cesta Poiplím, ktorá prechádzala cez susedné Bušince, sa používala nepretržite najneskôr od dôb Rímskej ríše a prispievala k rozvoju priľahlého územia.

Koncom 6. storočia prichádzajú do Poiplia Slovania. Bol to roľnícky ľud, ktorý tu našiel dostatok úrodnej pôdy na obrábanie, pastviny pre dobytok a potrebné vodné zdroje. Slovania osídlili povodie Ipľa a jeho prítokov natrvalo. Po usadení sa asimilovali zbytky pôvodného germánsko – keltského obyvateľstva. V druhej tretine 7. storočia, obsadil toto územie kočovný národ Avarov, pôvodom zo strednej Ázie a podrobil si Slovanov. Územie Veľkých Zlievec ležalo na severnej hranici ich rozľahlej ríše. Tento kočovný ľud neprežil a po zániku jeho ríše, patrilo v 1. polovici 9. storočia územie dnešných Veľkých Zlievec, k východným častiam Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva. V 2. polovici 9. storočia bolo pevnou súčasťou centrálnych oblastí kniežat Veľkej Moravy. Najneskôr v tomto období možno predpokladať územie Veľkých Zlievec trvalé slovanské sídlo. 

K obsadeniu Poiplia a jeho priľahlého územia starými Maďarmi, došlo relatívne neskôr, ako k obsadeniu centrálnych častí Veľkej Moravy. Písomne doložené mená kráľovských komesov – županov Novohradu, v roku 1108 Slauic a 1156 Dirs, sú slovanského – slovienského pôvodu. Usadením sa starých Maďarov začalo v strednom Poiplí spolunažívanie dvoch etník, ktoré trvá na tomto území dodnes. 

Po vzniku Uhorského štátu v roku 1000, patrilo územie Veľkých Zlievec do správy kráľovského hradu Novohrad. 
Územie Veľkých Zlievec a Malých Zlievec tvorilo v prvých storočiach uhorského štátu jeden celok. Toto územie nieslo jeden názov, na ktorom sa postupom času vytvorili dve trvale obývané časti. V 1. polovici 13. storočia toto územie patrilo rodu Kačic – Kačik, ktorému sa pripisuje chorvátsky pôvod. Prítomnosť tohto vplyvného rodu v strednom Poiplí pri hrade Sečany, je kladená už do 11. storočia. 

Počas nájazdu Tatárov v Uhorsku v období rokov 1241 – 1242, postihlo Zlievce ničivé plienenie. Táto udalosť je zachytená v listine kráľovskej kancelárie panovníka Bela IV. datovanej 14. októbra 1244 a 13. októbra 1245. Je to zatiaľ najstarší dochovaný písomný doklad o Zlievciach. Text kráľovskej darovacej listiny hovorí, že Tatári všetkých obyvateľov vyhubili a Zlievce ostali prázdne a spustošené. Niet žiadnej inej zmienky o tom, či ich krutosti niekto unikol a prežil. 

Územie Zlievec po tatárskom vpáde spravoval istý Šimon z rodu Kačic do roku 1244. Ako vyplýva z dobových dokladov, odňal mu v tomto období kráľ Bela IV. majetky vo viacerých dedinách. V darovacej listine panovníka Bela IV. sa toto územie nazýva „terra Zeleu“ – Zem Zeleu. V roku 1244 panovník Bela IV. daroval „Zeleu“ správcovi Ostrihomského arcibiskupstva Mikulášovi. Rozprestieralo sa v miestach dnešných Veľkých a Malých Zlievec. Neskôr toto územie odovzdal panovník Bela VI. ostrihomskému arcibiskupovi Štefanovi. Tento stav bol potvrdený listinou, vydanou v Budíne v roku 1248. Územie Zlievec bolo osídlené po tatárskom vpáde novým obyvateľstvom. O mieste jeho pôvodu, odkiaľ prišlo toto obyvateľstvo sa zatiaľ nič nevie. Najdôležitejšiu úlohu zohralo Ostrihomské arcibiskupstvo. 

Ďalšia písomná zmienka pochádza z roku 1265. Týka sa majetkových sporov, ale zároveň obsahuje i viacero dôležitých faktov a údajov, zachytávajúcich udalosti, ktoré sa odohrali v tomto období. Z listiny, okrem iného vyplýva, že na území pôvodnej, spoločnej obce Zlievce, mali majetky pred rokom 1265 i predkovia šľachticov Zlievského. Zlievce sa v roku 1265 uvádzali pod názvom „Zulu“ a „Zelu“. Vymedzením územia kostola – farnosti sv. Mikuláša sa vytvoril podklad pre postupný vznik dvoch Zlievec. 
Ďalšia písomná zmienka pochádza z obdobia vlády panovníka Ondreja III. V roku 1299 pripadol zemepánsky majetok Zlievec, na základe sudcovského rozhodnutia, rodu Balašovcov. Dedina má názov „Zelew“.

Procesom spojeným s kupovaním a výmenou pozemkov sa ohraničilo územie, ktoré vlastnilo Ostrihomské arcibiskupstvo a ostatní vlastníci Zlievec. Tento stav bol zaznamenaný v listine vydanej Vacovskou kapitulov v roku 1300. V popise územia „Zeleu“ sa uvádzajú najstaršie dochované miestopisné názvy v písomnej podobe. Potok cez Veľké Zlievce sa nazýval druhý Zlievsky potok. Z popisu územia vyplýva, že sa jedná o vymedzenie územia zhodného s terajšími Veľkými Zlievcami,ktoré patrilo svetským pánom a Malými Zlievcami, ktoré patrili Ostrihomskému arcibiskupstvu. Procez rozčleňovania pôvodného územia sa tým v podstate zavŕšil. Za vlády panovníka Ladislava V., bola v roku 1304 písomná podoba názvu Veľkých Zlievec „Felzele“ (Horné Zlievce).

Cirkevné inštitúcie vedome podporovali pestovanie viniča na svojich majetkoch. Rozvoj vinohradníctva a vinárstva vo Veľkých Zlievciach bol spojený s touto aktivitou. Dodnes sa zachoval chotárny názov Viničný vrch. Veľké Zlievce možno zaradiť medzi najstaršie vinohradnícke lokality v Novohrade. Vhodné podmienky pre pestovanie ovocia prispeli k tomu, že sa ovocinárstvo stalo ďalšou dôležitou činnosťou obyvateľstva obce. 

Koncom 13. a začiatkom 14. storočia došlo k zmene kráľovského komitátu na stavovskú Novohradskú šľachtickú župu. Veľké Zlievce patrili do správneho obvodu so sídlom v Sečanoch. Stratili výsady slobodného kráľovského mesta a klesli na úroveň poddanského mestečka. Aj v 15. storočí mala výrazne vidiecky charakter. 

Počas veľkého nájazdu Turkov v roku 1547 boli napadnuté aj Veľké Zlievce. Ešte aj v roku 1552 bola obec poplatná Turkom. Územie Veľkých Zlievec sa stalo súčasťou mohutnej moslimskej Osmanskej ríše. Obyvatelia sa stali poddanými sultána Solimana. V roku 1553 bola obec začlenená do novovytvoreného Sečianskeho sandžaku. Turecký názov bol Naď Selo. V obci sa nachádzal jednokolesový obilný mlyn. Nachádzal sa v časti chotára nazývanej dnes Mlynská dolina. Veľké Zlievce boli väčšou obcou, ktorá mala vlastného farára, obecného pisára a obecného kováča, čo zvýrazňovalo jej postavenie. 

V roku 1572 sa obec uvádza v súpise majetku Ostrihomského arcibiskupstva. Má 13 obývaných a 11 opustených usadlostí. V súpise sa uvádza funkčný obilný mlyn. 

V roka 1575 dobili Turci hrady Modrý Kameň a Divín. Veľké Zlievce sa v priebehu tohto obdobia stali súčasťou Budínskeho sandžaku a patrili do okresu Vác. Obyvateľstvo obce si v dôsledku väzby na Ostrihomské arcibiskupstvo zachovalo naďalej svoje katolícke vierovyznanie. 

V roku 1593 sa začala 15. ročná vojna. Pri Veľkých Zlievciach bol zriadený tábor, kde sa malo sústrediť pešie a jazdecké vojsko 23. júna 1597. 15. ročnú vojnu ukončil mier v roku 1606. Počet obyvateľov a domov počas vojny klesol na tretinu. 

Počas Tureckej okupácie ostala fara v obci neobsadená. Väčšina župnej šľachty bola na začiatku 17. storočia protestantská. Veľké Zlievce ostali bez kostola potom, čo spoločný kostol sv. Mikuláša pripadol evanjelikom v Malých Zlievciach. 

V roku 1663 sa začala nová vojna. Napreik tomu, že sa dostali Veľké Zlievce znovu do sféry vplyvu Osmanskej ríše, bol v roku 1667 postavený v obci kamenný kostol. Zasvätený bol sv. Mikulášovi. V roku 1674 tu bola vykonaná cirkevná vizitácia vrchným novohradským kanonikom Jurajom Slegnerom. Uvádza sa v nej existencia samostatnej zvonice s dvomi zvonmi. Koniec tureckého panstva nastal v decembri roku 1683. V roku 1696 bol vykonaný súpis viníc. Veľké Zlievce boli najväčším producentom vína tohto regiónu. Patrili medzi obce s najvyšším počtom obyvateľstva v slovenskej časti Novohradu.

Príčinou poklesu počtu obyvateľstva bolo odsťaovanie sa časti obyvateľstva v období rokov 1696 – 1715. V roku 1722 sa začala viesť cirkevná matrika so zápismi do knihy narodených a zomretých. V roku 1750 bol kostol sv. Mikuláša biskupa prestavaný v neskororenesančnom slohu. 

V druhej polovici 18. storočia sa začína proces usádzania sa časti Rómskeho – cigánskeho obyvateľstva. V roku 1775 boli vo Veľkých Zlievciach usadené 3 rodiny. Po slovenskom a maďarskom obyvateľstve, patria k tretiemu etniku, ktoré sa natrvalo usadilo na území obce. V roku 1785 zrušil cisár Jozef II. v Uhorsku nevoľníctvo. V roku 1786 bol názov obce Welke Zelenče. Koncom 18. storočia bola postavená v obci prícestná klasicistická kaplnka sv. Alžbety. 

Rozvoj Veľkých Zlievec pokračuje i v 1. polovici 19. storočia. V roku 1828 tam žilo v 104 domoch 793 ľudí. Základom hospodárstva obce bolo poľnohospodárstvo a vinohradníctvo. V prvej polovici 19. storočia spôsobil požiar v obci veľké škody. Obyvateľstvo si odvtedy každoročne spomínalo túto udalosť 26. júna. Revolúcia v roku 1848 otvorila cestu kapitalistickému hospodárstvu. Zrušila poddanstvo. Výraznejší pokrok hospodárstva nastal až po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní v roku 1867. 

Podľa sčítania obyvateľov z roku 1880, žilo v obci 772 obyvateľov, ktorí žili v 175 domoch. Maďarskej národnosti bolo 729 obyvateľov, slovenskej 13. Príčinou poklesu mohla byť epidémia cholery. V roku 1885 bola postavená úplne nová škola. 

Oživenie hospodárstva Uhorska spojené s dopytom po hnedom uhlí na začiatku 20. storočia, podnietilo banské podnikanie. V katastri Veľkých Zlievec vykonával ťažbu hnedého uhlia podnikateľ Gotthardt v rokoch 1902 – 1903. Neskôr bol v obci aj liehovar s väčšou spracovateľskou kapacitou. Patril Gillerovi. Poľnohospodársky charakter sa ani po roku 1912 do konca trvania Uhorska nezmenil. Po vypuknutí I. svetovej vojny odišlo na front viacero mužov z obce. Prvá svetová vojna a jej výsledky znamenali koniec Rakúsko – Uhorska. V roku 1918 vzniká I. ČSR. V máji 1919 bola obec obsadená vojskami maďarskej Červenej armády. V júni maďarskí boľševici ustúpili pred jednotkami československých légií. Po stabilizácií hraníc sa Veľké Zlievce definitívne stali obcou na pohraničí. V období rokov 1919 – 1923 boli súčasťou Novohradskej župy v rámci okresu Modrý Kameň. Od roku 1923 súčasťou Pohronskej župy v rámci okresu Modrý Kameň. Narástol význam tržných miest Modrý Kameň a Lučenec. Pre obyvateľov obce Veľké Zlievce to znamenalo zhoršenie hospodárskej situácie.

V roku 1937 bol prestavaný liehovar na výrobu liehu a ovocných destilátov. V dôsledku Viedenskej arbitráže v roku 1938 boli Veľké Zlievce pričlenené k Maďarsku. Časť obyvateľstva privítala toto pripojenie. Počas bojov v čase prechodu frontu boli v obci poškodené niektoré domy. Vojsko Červenej armády vstúpilo do obce na Vianoce 1944.Veľké Zlievce boli opätovne začlenené k Československu. V roku 1948 žilo v obci 1009 obyvateľov. V roku 1949 bolo založené roľnícke družstvo. V roku 1950 sa otvorili škôlky, v 1951 roku bola obec elektrifikovaná. Začal sa hrať organizovaný futbal, a do obce prichádza putovné kino. V roku 1961 žilo v obci len 960 obyvateľov. Nedostatok pracovných príležitostí spôsobil, že mladí ľudia ostávajú pracovať a žiť mimo Veľkých Zlievec. V obci prežívala ešte tradícia cigánskej muziky. 

V roku 1968 vznikol okres Veľký Krtíš. Počet obyvateľov v roku 1970 je 770. Dochádza k zlúčeniu JRD v obci Veľké a Malé Zlievce, neskôr s JRD Bušincami. V lokalite Gáltš začína výstavba kompresorovej stanice Tranzistného plynovodu. 

V roku 1990 vzniká samospráva obce. Obnovila sa Základná škola od 1. septembra 1996. Chaotická transformácia poľnohospodárstva znamenala zánik poľnohospodárskych podnikov, čím utrpela ekonomika obce.

Symboly obce

Erb

Vlajka

Erb obce Veľké Zlievce
V červenom štíte tri zlaté mešce sv. Mikuláša so striebornými remencami.

Vlajka obce Veľké Zlievce
Vlajka pozostáva zo siedmich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej, bielej, červenej, žltej, červenej, bielej a žltej. Pomer strán má 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t.j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny listu vlajky.

Pečať obce Veľké Zlievce
Pečať je okrúhla, uprostred s obecným symbolom a kruhopisom OBEC VEĽKÉ ZLIEVCE. Jej priemer je 35 mm.

Erb, pečať a vlajka predstavujú trojicu najvýznamnejších obecných symbolov od ktorých možno odvodiť ďalšie.

Zástava obce Veľké Zlievce má rovnakú kompozíciu ako obecná vlajka. Pomer jej strán však nemusí byť vždy 2 : 3, zástava môže byť aj dlhšia. Navyše je zástava, na rozdiel od vlajky, vždy pevne spojená so žrďou, stožiarom, alebo kratším priečnym rahnom, spolu s ktorým sa vyťahuje na stožiar (ak ide o koruhvu). 

Koruhva obce Veľké Zlievce je v podstate zvislou zástavou, ktorá je pripojená ku kratšiemu priečnemu rahnu a vztyčuje sa na stožiar. 

Krátka zástava obce Veľké Zlievce predstavuje obdĺžnik, dlhšou stranou pripojený k žrdi. Používa sa najmä pri hromadnej vlajkovej výzdobe obce. 

Znaková zástava obce Veľké Zlievce má podobu takmer štvorca, jej výška sa však v skutočnosti rovná (proporčne) výške štítu a šírka zase šírke štítu. Je na nej erbové znamenie rozvinuté do celej plochy zástavy (bez štítu). 

Kombinovaná, alebo tiež „veľká“ koruhva obce Veľké Zlievce predstavuje spojenie znakovej zástavy s koruhvou, pričom sa znaková zástava pridáva do hornej časti koruhvy. 

Štandarda starostu obce Veľké Zlievce sa podobá znakovej zástave, obohatená je však o lem v obecných farbách. Odlišuje sa tiež tým, že kým znaková zástava sa zhotovuje v mnohých vyhotoveniach, štandarda jestvuje len v jednom. Rozdiel je tiež vo funkcii, pretože štandarda už nie ej symbolom obce, ale symbolom starostu, jeho insígniou, označením jeho úradu.

Od obecnej pečate možno odvodiť okrúhle pečiatky s obecným symbolom, pričom stred ostáva nezmenený, mení sa iba kruhopis: 

  • VEĽKÉ ZLIEVCE · STAROSTA
  • VEĽKÉ ZLIEVCE · OBECNÝ ÚRAD
  • VEĽKÉ ZLIEVCE · OBECNÉ ZASTUPITEĽSTVO

Úradné hodiny

Pondelok: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Utorok: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Streda: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Štvrtok: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Piatok: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30

Fotogaléria

Kalendár